Cieľom klimatickej politiky nemá byť Európa bez priemyslu a závislá na dovoze

Pre svoju dekarbonizáciu potrebujú slovenský a európsky priemysel finančnú podporu a rovnaké podmienky na trhu ako mimoeurópsky konkurenti, píše Milan Veselý

Autor je prezidentom Zväzu hutníctva, ťažobného priemyslu a geológie (ZHŤPG)

O klimatickej zmene sa v Európe seriózne diskutuje už takmer tri dekády, pričom v posledných niekoľkých rokoch sme svedkami zintenzívnenia tejto diskusie. Za hlavný dôvod môžeme považovať oficiálnu európsku politickú líniu, kde existuje silná podpora zo strany európskych inštitúcií vyjadrovaná snahou politikov Európskej únie postaviť sa do čela medzinárodného boja so zmenou klímy. 
Európske riešenie sa volá Systém EÚ pre obchodovanie s emisiami (EÚ ETS), patriaca k najinovatívnejším opatreniam legislatívneho charakteru, ktoré prijala Európska únia na dosiahnutie súladu s medzinárodnými záväzkami vyplývajúcimi z Rámcového dohovoru OSN o zmene klímy, Kjótskeho protokolu a novoprijatej Parížskej dohody.

Emisie nemajú národnosť

Po nástupe novej Európskej komisie sa očakáva sprísnenie klimatických cieľov na 55 percent do roku 2030 a dosiahnutie uhlíkovej neutrality do roku 2050.
Veľmi podstatné je však podporovať domáci priemysel na jeho ceste k transformácii a hlavne chrániť ho pred konkurenciou z krajín, ktoré nemajú prísne environmentálne a klimatické regulácie. V opačnom prípade by sme všetci pocítili dôsledky rizika úniku uhlíka (carbon leakage), teda odlivu výroby do krajín s nižšími environmentálnymi štandardmi. 
Cesta do pekla býva dláždená dobrými úmyslami. Zelená Európa bez priemyslu a totálna závislosť na dovoze z mimoeurópskych krajín nemá byť cieľom. Predstava, že v EÚ môže zostať len sektor služieb a bankovníctva spolu s fotovoltaickými panelmi a veternými elektrárňami, je mýtus. 
Emisie nemajú národnosť alebo štátnu príslušnosť. Preto je lepšie, aby sa EÚ pokúsila regulovať priemyselnú výrobu aj v iných častiach sveta. Koncept opatrenia uhlíkového cla na hraniciach Únie (Carbon Border Adustment, CBA) sa javí ako možné riešenie. Kľúčový však bude časový horizont jeho implementácie. 

Investície do dekarbonizácie

Na druhej strane sú potrebné aj finančné mechanizmy s účelom stimulovať priemysel k investíciám do podstatnej zmeny výrobnej základne a do jeho postupnej dekarbonizácie. 
Časť je orientovaná na výskum a inovácie s cieľom vývoja nových efektívnejších nízkouhlíkových technológií (Horizont 2020, Inovačný fond – pôvodne NER 300). Musíme však objektívne priznať, že tento druh podpory je využívaný väčšinou len v starých členských štátoch, ktoré na to majú dlhodobo budované vedecké a výskumné kapacity. 
Revízia smernice o EÚ ETS z roku 2018 prináša nové podporné mechanizmy, ktoré sa prioritne zameriavajú na východoeurópske krajiny, ako je Modernizačný fond. Financovaný bude na celoeurópskej úrovni z výnosov z dražby emisných kvót . Administrovať ho bude Európska investičná banka spolu s členskými štátmi. Slovenský priemysel (vrátane výroby energie) v ňom vidí nádejnú, ale asi aj poslednú možnosť na podporu investícií do energetickej efektívnosti a dekarbonizácie priemyslu. 
Zatiaľ márny boj zvádza slovenský priemysel o využitie slovenských výnosov z predaja emisných kvót, ktoré sú na účte Environmentálneho fondu a čakajú na svoje využitie. Spolu s rastom cien emisných kvót sa zvyšuje aj objem týchto finančných prostriedkov, ktoré by sa dali použiť na podporu priemyselnej uhlíkovej neutrality. V súčasnosti sa prostriedky z Environmentálneho fondu používajú len v obmedzenej miere na kompenzáciu podnikom v odvetviach, v prípade ktorých sa predpokladá značné riziko úniku uhlíka v súvislosti s premietnutím nákladov emisných kvót do cien elektrickej energie.

Slovenský a európsky priemysel potrebujú:

• rovnaké podmienky v porovnaní s konkurenciou mimo EÚ, ktorá nemusí znášať prísne environmentálne regulácie;
• stabilné legislatívne prostredie systému EÚ ETS s vopred zadefinovanými cieľmi;
• podporu dekarbonizácie priemyslu a prechod na nové technológie; 
• dostupnosť lacnej elektrickej energie zo stabilných obnoviteľných zdrojov;
• jednoduchý prístup ku štátnej pomoci bez zbytočných byrokratických prekážok (čo je najmä slovenské špecifikum);
• pokračovať v poskytovaní kompenzácii prevádzkam ohrozených únikom uhlíka, respektíve maximalizovať výšku štátnej pomoci v zmysle pravidiel pre štátnu pomoc.